STAV:

Od júna 2017 dvojnásobná mamička :-) k princovi Lukáškovi pribudla princezná Natálka :-)
Plné ruky práce :-)

Len slovo

7. února 2009 v 19:12 | Jenny |  *Skladisko*


Osamelo hľadela do diaľky.
"Sú to už tri roky...Tri roky, čo si ma tu nechal samú..." vravela si sama pre seba, "chýbaš mi, Ron."
Sedela na terase svojho domu. Domčeka, ktorý si vysnívala spolu s Ronom. Ale všetko sa zmenilo...Ron zahynul pri boji s Voldemortom a ona ostala bez neho. Stále sa trápila, žila v spomienkach. Vzdychla si.
"Ahoj" ozvalo sa za ňou. Otočila sa a uvidela Harryho, ako sa na ňu usmieva. Pri pohľade na jej smutnú tvár mu úsmev zmizol."Prišiel som ťa pozrieť."

Opätovala mu úsmev a ponúkla mu miesto vedľa seba. Sadol si a pozrel sa jej do očí.
"Mia, takto to ďalej nejde. Žiješ tu sama ako pustovník a umáraš sa spomienkami. Aj mne chýba. A veľmi. Bol to môj najlepší kamarát. Ale musíme ísť ďalej. Ty musíš ísť ďalej. On by to takto nechcel..."
Vošli jej slzy do očí.
"Prišiel som, aby som ťa pozval na moju svadbu. Ožením sa s Ginny. Budúcu nedeľu. Tak dúfam, že prídeš. Ber to ako rozkaz." žartovne dodal. Prikývla a on odišiel

"Och, Hermiona tak sa teším!" povzdychla si Ginny. Mala na sebe krásne biele svadobné šaty a na vlasoch venček z kvetov. Obzerala sa v zrkadle a čakala, kým po ňu príde otec.
Hermiona sa na ňu znalecky pozrela. "Veľmi ti to pristane" zhodnotila a usmiala sa na ňu. "Som veľmi rada, že sa s Harrym beriete."
"Tak, kde je moja princezná?" strčil hlavu do dverí pán Weasley. Pri pohľade na dcéru sa široko usmial.
"Je čas ísť, Ginny." ozvala sa Hermiona pri pohľade na hodiny.

Svadba sa konala v záhrade. Hermiona pozerala na obrad a premýšľala, aké by to bolo, keby Ron žil. Nevšimla si, že ju niekto pozoruje. Po obrade nasledovala hostina. Všetci sa dobre bavili. Hermiona potichu vykĺzla zadným vchodom za záhradu. Bol tam menší lesík s lavičkami. Na jednu z nich sa posadila a z diaľky sledovala oslavu. Hudba sa niesla až k nej.
"Môžem sa pridať?" ozvalo sa za ňou. Bol to jeden z dvojčiat.
"Ahoj..." premýšľala, ktorý z nich to môže byť.
"Fred" doplnil ju s úsmevom, "k vašim službám" uklonil sa.
Zasmiala sa.
"O čom tu tak uvažuješ?"
"Iba tak.."
"Nič nie je iba tak"
Usmiala sa na neho.
"Dostal som dôležitú úlohu, ktorá súvisí s tebou." prehovoril a pri tom vstal. Podal jej ruku.
"Smiem prosiť?"
S údivom na neho pozrela, váhala, ale nakoniec mu ruku podala.
Najprv tancovali a potom Fred vymyslel, aby začali pozorovať hostí a hádať, o čom premýšľajú. Išlo im to celkom dobre. Hermiona zabudla na svoje starosti a zabávala sa. Ani sa nenazdali a oslava sa blížila ku koncu. Hostia sa pomaly začali lúčiť a odchádzať. Všetci Weasleyovci sa presunuli do kuchynky, aby zhodnotili dnešný deň. Harry s Ginny sa pripravovali na odchod. Mali ísť na svadobnú cestu. Hermiona sedela pri Fredovi a veselo o niečom debatovali. Keď vošiel Harry do kuchyne, Fred na neho žmurkol. Odpovedal mu úsmevom.
"To je už toľko hodín?" ozvala sa Hermiona, "už musím ísť domov." Rozlúčila sa a popriala Harrymu a Ginny šťastnú cestu. Fred sa zdvihol zo stoličky, že ju pôjde odprevadiť.
"Bolo to fajn...ďakujem, Fred"
Uškrnul sa.
"Nie je za čo. Moja úloha bola splnená."
"A čo to bolo za tajnú úlohu?"
Pristúpil k nej a pohladil ju po tvári. Zachvela sa.
"Vyvolať úsmev na tejto peknej tváričke." Nervózne sa zasmiala.
"Ja...už musím ísť" šepla.
Prikývol. "Niekedy si to zopakujeme" Sklonil sa k nej a pobozkal
ju na líce. Jemne zružovela a ešte predtým, než sa odmiestnila, venovala mu ešte jeden úsmev.
Fred ostal dlho stáť na mieste. Premýšľal nad dnešným dňom. Niečo sa v ňom zmenilo. Zmenil sa jeho postoj k tomu krásnemu hnedovlasému dievčaťu, čo práve zmizlo. Už to nebola len kamarátka...

Hermiona si po príchode domov dala sprchu a ľahla do postele. Bola unavená, ale neľutovala, že šla na svadbu. I keď spočiatku nechcela ísť...Mimovoľne si prešla rukou po líci, na ktorom cítila jeho bozk. Usmiala sa. Nakoniec to bol krásny deň.

O rok neskôr
"Tak čo, pripravená?"
Dnes mali ísť na večeru.
"Ešte 5 minút" odpovedala smerom do obývačky.
"Ach, tie ženy" zalamentoval. Zasmiala sa a pritom skontrolovala svoj odraz v zrkadle. Rozhodla sa pre vzdušný biely top a čiernu sukňu po kolená. Vlasy si nechala rozpustené. Bola so sebou spokojná a tak vošla do obývačky. Fred pri pohľade na ňu zatajil dych, ale ona si to všimla. Usmiala sa. Aj keby nemala zrkadlo, toto bol znak toho, že jej to viac ako pristane.
"Hotovo. Môžeme."
Prikývol a galantne jej podal ruku. Pobavene na neho pozrela. Tváril sa vážne, ale mohla vidieť, že zadržuje smiech. Podala mu ruku a odmiestnili sa.

Večera sa jej páčila. Zabávali sa, smiali a spomínali.
"Chýba ti, však?" spýtal sa jej zrazu Fred. Pozrela mu do očí. Jemne prikývla.
"Ešte ho stále miluješ." to nebola otázka. Zarazila sa.
"Stále bude mať v mojom srdci svoje miesto." Uvidela bolesť v jeho očiach, ale musela to povedať. Položil dlaň na útlu dievčenskú ruku.
"Hermiona, ja..." Nečakala a vytrhla sa mu. Pozrela na neho. "Čo sa to deje?" premýšľala.
Pochopil jej gesto a zmĺkol. Začala sa cítiť nesvoja a želala si, aby už bola doma.

Po ceste domov väčšinou mlčali a keď za sebou zavrela dvere, úľavou si vydýchla. V jej srdci ostala akási plachosť voči tomu peknému vysokému chlapcovi, čo teraz pozoroval jej dom. Fred sa ešte chvíľu potuloval po okolí a až potom šiel domov. Premiestnil sa rovno do svojej izby.
"Tak, ako to dopadlo?" George na neho čakal. "Žiadna sláva," dokončil brat svoju otázku, keď si odpoveď prečítal na jeho tvári. "Takže si jej nič nepovedal, je to tak?"
Fred si vzdychol a pokrútil hlavou. Ľahol si na posteľ a zahľadel sa do stropu. Prehovoril až po chvíli.
"Stále je tam Ron. Stále ho miluje. Nemám šancu"
"Ako vieš, že nemáš, keď si jej ešte nepovedal, čo k nej cítiš?"
"Ty to nechápeš?" pozrel na brata neveriacky, "miluje RONA!" zdôraznil bratove meno.
"Ale Ron tu nie je. Ron zomrel. Nemôže predsa večne žiť v spomienkach na neho!" George zvýšil hlas.
"Fajn, tak jej to skús povedať" odvrkol Fred a otočil sa bratovi chrbtom.
"V poriadku..." pomyslel si George a vyšiel z izby.

Fred sa prevaľoval na posteli. Nemohol zaspať. V okamihu sa rozhodol. O chvíľu stál pred Hermioniným domom. Potešilo ho, že sa v jej okne ešte svieti. Ešte chvíľu zbieral odvahu a potom nesmelo zaklopal. V tej chvíli by sa najradšej bol otočil a utekal späť domov, ale už nemohol. Dvere sa totiž otvorili a hľadel na tú, o ktorej sa mu stále zdalo.
"Fred?" šepla, "čo tu robíš tak neskoro?
"Ja...musím ti niečo povedať"
Hermiona hneď pochopila, kam tým naráža.
"Nehovor to, nehovor prosím."
"Ja...musím...milujem ťa, Hermiona" zašepkal a chytil ju za ruku.
Hermiona si v zúfalstve oprela hlavu o dvere. Toto nemalo takto skončiť. Čo mu má na to povedať? Mala Freda rada, ale láska...Lásku cítila k Ronovi. Cíti k Ronovi.
"Neviem...čo ti mám na to povedať" vyjachtala nakoniec. "Celé sa to teraz pokazilo" pomyslela si zničene.
"Sľúbiš mi, že jedného dňa...budeš moja?" spýtal sa jej.
"Ja...nemôžem," odvetila nešťastne. "Och, všetko si pokazil!"
"Nemáš ma rada?" spýtal sa po trápnej pauze, počas ktorej odmietla na neho pozrieť.
"Nie, nie v tom zmysle. Si môj priateľ. Dobrý priateľ, ale neľúbim ťa."
"A nemôžeš mi dať nádej, že raz to tak možno bude?"
"NIE! Nikdy ťa nemôžem ľúbiť tak, ako to ty chceš. A už mi to viac nehovor. Už nič nehovor."
Zase chvíľu mlčali. Stáli medzi dverami. Hermiona sa prvýkrát odhodlala zdvihnúť oči a pozrela na neho. Bol bledý a v očiach sa mu odrážala bolesť, ktorú mu svojimi slovami spôsobila.
"Ron?"
Nemo prikývla.
"Fred, musíme zostať priateľmi, prosím."
Fred sa zasmial. "Priateľstvo. Ja túžim po tom, aby si ma milovala, ale ty mi hovoríš, že toho sa nedočkám."
"Je mi to ľúto. Odpusť."
Fred jej ruku pustil a ustúpil o krok dozadu.
"Nemám ti čo odpúsťať. Zbohom, Mia."
S týmito slovami sa otočil a odkráčal do tmy. Hermiona zabuchla dvere, zviezla sa na kolená a rozplakala sa.
"Prečo? Prečo to urobil?"

Fred prišiel domov zničený. George si k nemu prisadol a potľapkal ho po pleci. Tušil, že tu slová nepomôžu.
"George, odchádzam."
Brat na neho neveriacky pozeral.
"Ako, že odchádzaš? Kedy? A kam?"
"To je jedno. Ďaleko. Ešte dokončím zopár vecí v obchode a odchádzam."
"Ty od nej utekáš" prehovoril pomaly George.
"Musím preč. Jednoducho musím. Nevydržím sa na ňu pozerať, s vedomím, že nikdy nebude moja. Musím ísť..." Fred vstal a vyšiel z izby. George si vzdychol.

O dva mesiace
Poobzeral sa po izbe. Všetko mal už pobalené. Už len zopár drobností v obchode a môže ísť. Vzdychol si. Zahľadel sa von z okna. Ginny s Harrym sedeli v záhrade a o niečom sa rozprávali. Bolo vidieť, že sú šťastní...Jemu to dopriane nebolo.
"Fred?"
"Tu som mami."
"Je čas ísť do obchodu. George už na teba čaká."
"Už idem"

Zamestnancom rozdá posledné príkazy, pošle ich domov, a chystá sa zavrieť. Odrazu sa ozve zvonček nad dverami.
"Je mi ľúto, ale už máme zavreté" prihovorí sa dvom mužom pred sebou. Pozrú sa na seba, ale ani sa nepohnú. Fred sa zarazí a zopakuje, že je zavreté. Prikročia k nemu s rukami vo vreckách. Fred ani nestihne vytiahnuť prútik a už padá na zem. Posledné, čo uvidí, sú tí dvaja cudzinci ako stoja nad ním s prútikmi.

Hermiona sa nepokojne prehadzuje na posteli. Nemôže zaspať. Zrazu sa ozve zabúchanie na dvere. Otrávene vstane, dá si župan a ide dolu po schodoch. Otvorí dvere. "Fred!" pomyslí si šokovane. Potom sa však bližšie pozrie na muža pred sebou.

"George, čo tu robíš?" vyhŕkne napokon. Všimne si však jeho vydesený výraz. "Čo sa stalo?" zneistie. Zrazu jej to napadne.
"Fred?" zdesene zašepká. George prikývne.
"Prepadli ho...v obchode...je na tom zle."
Zrak sa jej zahmlil, nohy podlomili a keby ju George nezachytil, spadla by dolu schodmi. Odniesol ju dovnútra. Položil na sedačku a priniesol vodu. Keď sa prebrala, začal jej vysvetlovať.
"Vieš, po tom, čo si ho odmietla, rozhodol sa, že odíde. Chcel vybaviť ešte zopár vecí v obchode. Dlho sa nevracal. Začal som sa báť. Keď som prišiel do obchodu...a uvidel ho, ako tam leží v...v kaluži krvi...tak...ja" hlas sa mu zlomil. Hermiona mu stisla ruku. Vzdychol si a pozrel na ňu.
"Miluje ťa...veľmi...bol zničený, keď od teba prišiel domov. Hermiona...viem, že na Rona nikdy nezabudneš, ale treba sa pohnúť ďalej...Minulosť nechať minulosťou"
Vstal z pohovky a medzi dverami sa ešte otočil.
"Je u sv. Munga, keby si ho chcela vidieť." Prikývla so slzami v očiach.

Ostala sama. Sedela pred kozubom a civela do ohňa. V tú chvíľu si to uvedomila. Miluje Freda! Miluje ho od tej chvíle, čo spolu tancovali na svadbe. Rozplakala sa. Prečo si to nechcela priznať? Prečo? Čo keď je teraz neskoro? Ak..ak sa mu niečo stane...a ona mu to nestihne povedať? Vstala a vzala Ronovu fotku. Pobozkala ju a schovala do šuflíka.
"Je časť ísť ďalej. Ako povedal George. Nikdy na teba nezabudnem Ron. Zostaneš v mojich spomienkach, ale moje srdce...to už patrí inému." Vzdychla si. Musí do nemocnice. Musí ísť za ním...

V nemocnici stretla Weasleyovcov i Harryho s Ginny. Ginny prišla k nej so slzami v očiach.
"Je...je na tom zle...Nevedia ho prebrať. Stratil veľa krvi...Je...je slabý" rozplakala sa. Hermiona sa obrátila k pani Weasleyovej.
"Môžem...môžem ísť za ním?" spýtala sa trasľavým hlasom.
"Samozrejme, zlatko, len choď."

Hermiona vošla do izby. Uvidela ho hneď. Ležal na posteli pri okne. Sadla si k nemu na posteľ a chytila mu ruku. Do očí jej znova vhŕkli slzy. Bol taký bledý...Ale vyzeral akoby len spal.
"Fred?" spýtala sa ho tíško, "prišla som ti niečo povedať. Mala som ti to povedať dávno...Odpusť mi...Bola som taká hlúpa. Ja len...Milujem ťa, Frederik Weasley, prosím, prebuď sa...Vráť sa mi...Prosím..." rozplakala sa.
"Nenechávaj ma tu samu. Prosím, ty nie..." Sklonila hlavu a pobozkala ho.
Dlaňami si zakryla tvár a zúfalo sa rozplakala.
"Prečo plačeš?" ozval sa tichý hlas. V šoku vyvalila oči a stretla sa s pohľadom jeho hnedých očí. Zalapala po vzduchu.
"FRED! Panebože, Fred!" vrhla sa mu okolo krku. Opatrne jej pohladil tvár a zadíval sa jej do očí.
"Čo tu robíš?"
"Mám jednu tajnú úlohu, ktorá súvisí s tebou" zasmiala sa cez slzy. "Tak som sa bála. Prosím, odpusť mi...Milujem ťa a mala som ti to povedať už vtedy...prosím...prepáč..."
Fred sa na ňu usmial.
"Nevadí...Ale teraz potrebujem počuť iba jedno slovo. Odpoveď na moju otázku..." odmlčal, "budeš moja?"
"Áno...ÁNO!" vykríkla a pobozkala ho. Dlho vedľa seba ležali a držali sa za ruky. Hermiona privrela oči. Bola šťastná, po dlhej dobe bola opäť šťastná. Stačilo len ležať vedľa neho a počúvať tlkot jeho srdca. Vtom vošiel liečiteľ. S vyvalenými očami pozeral na Freda.
"Vy...vy ste späť! Prebrali ste sa...To...to je zázrak..."
"Hej, a ten zázrak práve leží vedľa mňa." pozrel s úsmevom na svoju budúcu ženu. Zapýrila sa a úsmev opätovala.
"Mohli by ste prosím zavolať moju rodinu?" spýtal sa liečiteľa. Ten stále šokovaný prikývol.
Onedlho vbehli všetci Weasleyovci do izby. Keď ich uvideli ako tam spolu sedia, úsmev sa im vrátil do tváre.
"Fred, toto mi už nerob, takto vyľakať vlastnú matku!" naoko ho pokarhala pani Weasleyová.
George sa spokojne uškŕňal.
"Keby som vedel, aký liek potrebuješ" kývol hlavou smerom k Hermione, "tak ho prinesiem hneď a ty si nemusel mamu tak vystrašiť" povedal so smiechom v hlase. Fred mu úškrn opätoval.

O 2 roky neskôr
"No tak, ponáhľajte sa, nech je všetko pripravené na privítanie!" kričala pani Weasleyová na Georga a Percyho. Tí práve pripevňovali nápis nad dvere. "Fajn, je to pekné" zhodnotila ich výtvor Hermiona.
"Teraz sa všetci zoraďte. Nech sme prichystaní" ozval sa Fred posmešne napodobňujúc mamu. Tá na neho zazrela a bola prichystaná mu niečo povedať, ale začuli niečo, čo ju v tom zastavilo.
"A sme tu!" ozvalo sa z kuchyne. Do obývačky vošla Ginny sprevádzaná Harrym, ktorý držal na rukách malý balíček.
Všetci pribehli k nim a radosti nebolo konca-kraja.
"Ten je krásny, aké ste mu vybrali meno?" vypytovala sa Hermiona.
"Bude James. Po mojom otcovi" odpovedal Harry a s úctou sledoval bábätko v Ginniných rukách.
"Je to pekné meno. Aj mne sa zo začiatku páčilo..." ozval sa Fred. "Ale my si musíme vybrať iné, však chrobáčik?" Usmial sa a pohladil Hermionine vystupujúce bruško. Zasmiala sa a prešla do záhrady, kde sa mala konať oslava.
"Dúfam, že to bude dievča, Fred," ozvala sa Ginny. "Weasleyovci mali vždy málo dievčat. Tak by sa patrilo..." uškrnula sa na brata.
"Žiaľ, Gin, musím ťa sklamať, ale bude to opäť chlapec." odpovedala miesto manžela Hermiona.
"Aspoň bude mať Jamie kamaráta, však Harry?"
Ten sa zasmial a prikývol.
"No tak aké meno to máte prichystané pre toho nezbedníka?" obrátil sa Percy na brata.
"Darian...Darian Matthew Weasley."
"Hej, ďalší malý zázrak" podpichol brata George. Hermiona sa na neho zamračila. Fred k nej podišiel.
"Vieš, ako milujem zázraky?" pošepkal jej. Prikývla a zasmiala sa. Vrátila sa k ostatným do záhrady. Fred ju pozoroval ako nemotorne sa jej chodí s bruškom a usmial sa. S myšlienkou, že konečne našiel svoje šťastie, sa pridal k nim.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Tynulka Tynulka | 26. března 2009 v 15:48 | Reagovat

Kráááásssaaaa!!!milujem happyendy:).... super,  jen tak dál!!!

2 Casion twoje SBéééééééééééčko!!! Casion twoje SBéééééééééééčko!!! | Web | 12. srpna 2009 v 20:55 | Reagovat

jj ndáherná kapitolka!! zozačiatku torchu smutná ale potom skwelá!!!

3 Nellie Nellie | Web | 29. října 2009 v 17:00 | Reagovat

ja sa tak nerada opakujem :x / aby bolo jasné, za dnešný deň som už komentovala dve tvoje jednorázovky pred touto a pri každej viac-menej to isté/ ach..

proste dokonalé(:

4 aurora aurora | 30. června 2011 v 16:17 | Reagovat

najprv som sa bála že to neskončí dobre, ale nakoniec ...happyend :D krásne :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama